mesto Krompachy

Milé dámy, vážení páni, zástupcovia politických strán a hnutí

Jedným z najušľachtilejších ľudských snažení je úsilie o spravodlivosť. Jedným z najprirodzenejších práv človeka je právo byť slobodným. Jednou z najtragickejších súčastí histórie ľudstva sú udalosti, kedy človek musí brániť slobodu a spravodlivosť so zbraňou ruke, keď si musí brániť svoju domovinu, svoju vlasť. Keď si musí brániť miesto, ku ktorému ho viažu tie najkrajšie spomienky, miesto, ktoré nadovšetko ľúbi. Miesto, kde sa narodil, kde žil a vychovával svoje deti. Miesto, kde sú pochovaní jeho najdrahší, svoje mesto, svoj dom.

Pre nás je nepredstaviteľné, že to, čo vybudovali naši dedovia sa za niekoľko dní stratí, zmení na ruiny. Je pre nás nepredstaviteľné, že zo škôl sa vytratí detský smiech, fabriky v ktorých sa vyrábajú výrobky potrebné pre život sa zmenia na fabriky, vyrábajúce smrtiace zbrane. A najviac čo si nevieme, ale aj nechceme predstaviť je to, že matky musia svojich milovaných synov a manželov vyprevádzať na smrť, že deti už viac nepocítia ťažkú ale milujúcu ruku svojho otca. Slovo vojna je strašnejšie slovo ako slovo smrť. Snáď horšie znejúce slovo ani nepoznáme. Smrť vie byť aj milosrdná, ale vojna nikdy. Je strašná. Neexistuje vojna spravodlivá a nespravodlivá. Nejestvuje dobrá a zlá vojna. Existuje len vojna hrozná a krutá, zlá a ešte horšia…

V tomto čase v nás rezonujú udalosti, ktoré otriasli týmto svetom a to je zemetrasenie na ostrove Haiti. Televízie prinášajú dokumenty hrôzy. Hlavné mesto úplne zničené, 110 tisíc ľudí pravdepodobne mŕtvych, tisícky ľudí zranených stovky nezvestných, hlad a bieda. Na uliciach ležia tisíce ľudí, niektorí z nich sú mŕtvi, iní umierajú a nemá im kto pomôcť. Na Haiti nefunguje zdravotníctvo ani záchranné služby, ľudia sú odkázaní zväčša na seba samých alebo na pomoc blízkych. Ľudia z celého sveta sa mobilizujú a snažia sa pomáhať tým, ktorí prežili. Je strašné to čo len počúvať a nie to prežiť. Avšak takáto hrôza a určite ešte oveľa horšia bola tu u nás pred viac ako 65 rokmi na Slovensku, v Európe. Keď Hitler chcel dokázať ľudstvu celého sveta, že je horší ako každé zemetrasenie, sopka alebo cunami. Dokázal, že ľudia sami môžu byť oveľa horší ako hocijaký prírodný živel.

Čo priniesol ľudstvu, vtedy tak populárny, politický smer fašizmus. Vyvolal druhú svetovú vojnu a s ňou zničené mestá, zamorené vodné toky, 55 miliónov mŕtvych, 35 miliónov ranených, 2 milióny nezvestných, veľa bolesti, hlad, choroby a prežitej hrôzy. Niekto zo súčasníkov môže namietať, že bola to celosvetová vojna a trvala 6 rokov. O to je to strašnejšie. Spomeniem len bitku o Dukelský priesmyk, kde počas niekoľkodňových bojov zahynulo 52 tisíc vojakov snáď z celého sveta. Dohromady mali útočiace vojská asi 88 000 ranených. Ich rodinám nikto neposielal humanitárnu pomoc. Nemal tam kto pochovávať. Mnohí mladí povedia, veď je tomu už 65 rokov, prečo nám to stále pripomínate? Práve preto, aby sme nezabudli, preto aby sme sa vyvarovali chybám minulosti. Aby sme neoživovali symboly minulosti, ktoré v mnohých ešte stále vyvolávajú strach a obavu.

Stojíme tu pri pamätníku Oslobodenia mesta Krompachy a nedá mi, aby som nespomenula udalosti, ktoré sa odohrali pred 65 rokmi tu v našom meste.

24. január 1945 bol dňom, kedy sa obyvatelia nášho mesta dočkali oslobodenia. Po rokoch útlaku, po rokoch, kedy bol náš národ zatiahnutý do nezmyselnej vojny bolo naše mesto oslobodené. Podľa hlásenia obvodného notárskeho úradu prebiehali udalosti oslobodenia nášho mesta takto:

Od 20. januára, v rámci generálneho ústupu ničili Nemci všetko. Podmínovali koľajnice, mosty, zničili telegrafné stĺpy. V noci podpálili sklad potravín „Monopol“, zničili krompašskú mediareň a elektráreň.

Ľudia opustili svoje domovy na Starej Maši, Rázusovej a Hollého ulici, kde sa očakávali veľké boje a hľadali útočisko na menej nebezpečných miestach a v Slovinkách.

V noci 23. januára 1945 prebiehal prudký delostrelecký súboj, ktorý nad ránom ešte zosilnel. Nemci mali zbrane na Farských lúkách, Mlynskej ulici, za stodolami Masarykovej ulice a Starej Maši. Nemecké tanky sa presúvali na Slovinky. Ruský nápor na mesto začal práve od Sloviniek 24. januára a trval do polnoci , keď sa posledné nemecké jednotky pod hrozbou obkľúčenia odsunuli. Ruské vojsko postupovalo od Sloviniek Poráčskou dolinou na Spišskú Novú Ves. Za tohto náporu bolo niekoľko budov v meste zničených priamym zásahom a zabití boli naši občania: Valentín Golab – 64.ročný, Štefan Gula – 44 ročný, Ladislav Juščák – 23 ročný, Jozef Čatloš – 31 ročný, Žofia Andrašovská – 23 ročná, Marta Krehelová – 4 – ročná a Aladár Kraus – 44 ročný. Pravdepodobne si málokto z nás pamätá na tieto udalosti. Ja som o nich počula len z úst mojej matky. Pred prichádzajúcim frontom boli starí rodičia z Doliny evakuovaný na Vyšný koniec, kade sa presúval front. Babka naložila na vozík- taligu niekoľko vecí a maminu výbavu a utekali sa schovať k známym. Spomínala, že nad domom len tak prelietavali strely. Celú noc všetci ležali na zemi a triasli sa od strachu. Chvalabohu nikto nebol zranený. Zo Sloviniek útočili Rusi, z Krompách Nemci. Ďalej spomínala, ako z hôr postupne vychádzali vojaci a presúvali sa do mesta. Boli otrhaní, zúbožení, mnoho ich bolo ranených. Boli ubiedení, zničení a hladní.

27. januára sa konal spoločný pohreb obetí, za veľkej účasti občanova mesta a 28. januára pohreb vojakov Červenej armády. Prišli k nám, aby pomohli a našli tu koniec svojej životnej púte. Ležia v našej zemi. Je šťastím, ak možno dnes spájať národy dobrým slovom, nie obeťami.
Nezabúdajme na ich hroby, sú ďaleko od svojich rodných a od svojej vlasti. Ich hroby sú nielen u nás, ale po celej východnej a strednej Európe. Vzdajme im všetkým úctu a nepripusťme, aby ich pamiatka vybledla.

Matky a otcovia nezabúdajme, veďme svoje deti tak, aby nikdy nechválili vojnu ale aby ju nenávideli. Nedovoľme, aby pod zámienkou nastolenia poriadku niekto ospevoval a znovu prebúdzal fašizmus. Veď práve fašizmus bol embryom pre začiatok najkrvavejšej vojny v dejinách ľudstva.

Príroda nás dostatočne trestá, či už povodňami, zemetraseniami, výbuchmi sopiek, avšak nikdy nie tak, ako sa vieme potrestať sami. Nedovoľme aby z nás vzklíčil plamienok takej nenávisti, ktorý by sa dokázal rozhorieť na veľký plameň vojny.

Druhá svetová vojna bude vždy mementom pre ľudstvo tejto planéty a treba sa častejšie zamýšľať nad jej vznikom, aké veľké útrapy pre ľudí priniesla. Dnes, keď si pripomíname oslobodenie nášho mesta, nemali by sme zabúdať na krutosť, hrôzy, ale hlavne na obete, ktoré vojna prináša. Preto poďakujme všetkým, ktorí obetovali svoj život pri oslobodzovaní mesta Krompachy a uctime si ich pamiatku tichou spomienkou a pietnym aktom.

Česť ich pamiatke!